Pred problémom sa človek neschová
Opäť jedno obyčajné ráno. Ráno, keď som musela ísť do školy.
Volám sa Mirka a voľakedy som mala školu rada. V tejto škole nemám žiadne kamarátky, pretože mám normálnu postavu. Viem, že to znie čudne, ale v našej triede sú samé bacuľky, ktoré nemajú záujem prijať ma do partie. A v tom je môj problém. Idem do školy a stále na mňa pokrikujú: „ Hej, ty špáradlo, nepodlomia sa ti náhodou tie tvoje chudé paličky?“
Vždy sa mi vysmievajú. Po škole je to ešte horšie. To, čo mi dnes urobili, bolo naozaj priveľa! Dnes som chcela prekvapiť rodičov, tak som išla nakúpiť a vyhodiť smeti. Do obchodu som si obliekla moje najobľúbenejšie tepláky. Sú už staré a vyšúchané, ale povedala som si, že idem len za roh, čo sa budem parádiť! Spokojne som si vykračovala, keď zrazu niekto vykríkol: „ Aha, vyžla si vykračuje do obchodu! Ale možno je to vyhladované dieťa bezdomovca , ktoré si našlo v smetiaku ošúchané tepláky!“ zvrieskla moja spolužiačka na celú ulicu a od smiechu skoro pukla.
Do očí sa mi hrnuli slzy, tak som uháňala naspäť domov. Doma už, nanešťastie, bola mama, takže som nič neutajila a hneď sa ma spýtala, čo sa mi stalo.
„ To sa už nedá vydržať, mami, stále mi robia zle a vymýšľajú nové triky ako ma strápniť!“ povedala som a veľmi som sa rozplakala.
Mama mala v tvári smutný výraz. Chvíľu premýšľala, napokon povedala: „ Zlatíčko, je mi ľúto, že ti robia zle, ale teraz ťa nemôžem dať do inej školy. Čo keby si sa im pokúsila vzoprieť?“
Skoro som mamu ani nevnímala .Po chvíľke mlčania a vzlykania som prikývla hlavou a odišla som do svojej izby. V izbe som o všetkom premýšľala. Chcela som im už dávno odvrávať, ale vždy som si spomenula ako mi rodičia prízvukovali, že sa mám správať slušne. A nakoniec mama povie, že sa mám vzoprieť! Nerozumela som tomu!
Povedala som si, že sa nedám ponižovať! Na druhý deň som sa o to statočne snažila. Hneď zrána som Sáre a jej bande „ vymietla “ žalúdky. Bolo na nich vidieť, že netušili a nečakali, že im budem odvrávať. Po vyučovaní si baby posadali na lavičku a uprene na mňa pozerali. Snažili sa ešte zabŕdať, ale moja reakcia bola oveľa pohotovejšia.
„ Vždy je lepšie byť chudá ako tučná!!!“ zakričala som.
Celá škola vybuchla do smiechu. Toto už Sára nevydržala a rozplakala sa. Rozutekala sa domov. Po tom, čo som urobila, ma určite budete pokladať za blázna. Vedela som ako sa cíti, tak som sa rozbehla za ňou. Dobehla som ju pri vchode. Chytila za rukáv, pozrela jej do očí a povedala som jej: „Sára, prepáč, ale chcela som, aby si aj ty pochopila, ako som sa ja cítila!“
Nebola som hrdá na túto moju reakciu, ale cítila som sa oveľa lepšie. Sára sa mi nakoniec priznala , že mi závidela moju super postavu . Z nás sa stali najlepšie priateľky.
„Ľudia sa nemôžu súdiť podľa toho ako vyzerajú,“ často vravieva moja mama,“ na svete je mnoho dôležitejších vecí .“ Dnes to viem aj ja.
Mám úžasnú mamičku. Dokázala mi dodať odvahu a postaviť ma na vlastné nohy. Spraviť zo mňa silnejšieho a rozhodného človeka. Mám ju veľmi rada, lebo mi je oporou, priateľkou a to čo je pre mňa najdôležitejšie, je mojou mamou. Môj najcennejší poklad.
Pochopila som, prečo mi nechcela zmeniť školu. Pred problémom sa človek neschová, neutečie, je dôležité si ho vyriešiť.
Som šťastná a rada chodím do školy.
Miroslava Bačová, 5.A